Domáca oblasť Mira „Méďa“ Medveca sú Vysoké Tatry. Klasiky a hrebene preliezol vo svojich učňovských rokoch a dnes má v Tatrách vylezených temer sedemsto letných aj zimných výstupov, desiatky prvovýstupov, sólo-výstupov a aj sólo-prvovýstupov. Má za sebou prelezy ciest, ktoré nenájdeš v žiadnom doporučenom výbere pre víkendových lezcov. Chodí do Tatier v zime i v lete a takmer za každého počasia. Na otázku prečo tam chodí posledné roky najmä sám, mi odpovedal: „Ujček, sólo je o egoizme. Pri ťahaní sa o dĺžky nemusíš s nikým deliť. A všetky si k tomu vylezieš dvakrát!“ smial sa na mňa.
O svojom lezení verejne nehovorí a prakticky nepublikuje ani nefotí. V júli sme spolu liezli týždeň na pieskoch a na jednej z veží Ádru som ho prehovoril a konečne nahral tento rozhovor. Chcel som zachytiť jeho myšlienky a názory na lezenie, ktoré sa vždy pod odchode takéhoto lezca nenávratne stratia.
.
Keď porovnáš Tatry s pieskom, ako to vnímaš?
Je to strašne veľký rozdiel. Psychicky, fyzicky, náročnosťou. Piesky sú ťažké. To je tá pravá lezecká obtiažnosť a voľná lezecká technika. V Tatrách Ti takú techniku, ako tu na pieskoch, nie je treba.
A nie je to tým, že v Tatrách si doma?
Nie. Nie.
A čím to teda je?
Neviem ti na to odpovedať, nechce sa mi… (smiech)
Jasne. Tak mi povedz, ako si si dnes zaliezol?
Zaliezol som si perfektne. Super. Fakt, iná dimenzia. Preto som tu. Lebo je to o niečom úplne inom ako Tatry. Je to lezecky omnoho krajšie a náročnejšie. Vežičky sú blízko, žiadne nástupy s ťažkým batohom, teplo, baby, chlast blízko… (smiech)
.
Potom mi vysvetli, prečo chodíš do tých Tatier? A k tomu sólovať?
Jáj. Tak chcem mať kľud od ľudí. Baví ma to. Je to pokoj na duši, zrelaxovanie mysle. Na nič iné nemyslíš, iba na lezenie. To je výhoda sóla. Nemusíš sa s nikým rozprávať. Žiadne zruš, povoľ, ťahaj, dober. Všetko si robíš sám. V tichosti. A v hlave len to lezenie.
Aké máš najťažšie sólo v Tatrách?
Najťažšie? Skôr by som povedal najkrajšie. Cesta „Galeje“ na Malú Žltku od Drlíka. To bolo sólo, ktoré sa mi najviac vrylo do pamäti. To bolo echt, veľmi pekné lezenie. Ťažké. Nádherné. Veľké a lezecky pekné pasáže. To si z mojich sól ozaj cením. Klasifikáciu to má V+, A2. Neni to ťažké, no je to Drlík. A pekné cesty som poliezol i na Prostrednom hrote.
Ako si vlastne začal sólovať?
Keď sme mali liezť traja a mňa to v trojici nebavilo. Tak som povedal, že radšej idem sám. Bo v trojici si vôbec nezalezieš. Cesta má šesť dĺžok a na teba vyjdú ťahať dve. Na to môžem dlabať (smiech).
„V trojici si vôbec nezalezieš. Keď má cesta šesť dĺžok, na teba vyjdú ťahať dve.“
A pamätáš si prvé sólo v Tatrách?
Hej. „Motyka“ (V, 2 h, pozn. red.) na Širokú. Vtedy som sa vôbec nebál. Fést som bol hrdina. Totálne nesmrteľný som bol. (smiech) A to som sólo nevedel ešte ani robiť poriadne. Mali sme ísť v dvojke, kámoš pribral tretieho a ja som sa nasral, že toto nie. Buď pôjdeme dvojka alebo vy choďte dvojka a ja pôjdem sólo. Tak sme si rozdelili matroš. Oni zobrali jednu polku lana, ja druhú polku. Ani žumar som nemal. Jáj, božé, som bol pňák. Pri čistení dĺžok som ich prúsikoval. Vždy som urobil dve lezecké tempá a potiahol si prúsik po lane. Zaujímavé to bolo. A prvá zimná cesta sólo bola „V znamení špagety“ (IV+, 2,5 h, pozn. red.) na Ostrve.
A tam si sa istil?
Hej, jednu dĺžku. Tú poslednú, čo mala byť za štyri. (smiech)
Myslíš tú dĺžku, čo si tvrdil, že je to utekáč, keď sme to liezli spolu v zime? A nakoniec si si tam dal čok a mačkou sa do neho postavil, lebo tam nebolo nič na nohy?
Héj, presne tú. (smiech) No, ja som si to fakt pamätal ľahšie z toho sóla. Som si pamätal, že to bol fakt choďák. Dolné dĺžky som vtedy šiel free sólo, nebolo tam nič snehu, čistý drajtúl.
A tú cestu si šiel prečo sólo?
A prečo nie? Bavilo ma to, a bola to výzva pre mňa. Neskutočná.
Koľko máš sólo ciest? Okolo osemdesiat?
Netuším. Musím to spočítať, nechcem tak trepať blbosti. Musím raz doma sadnúť a spočítať to.
.
.
A celkovo ciest?
Okolo sedemsto.
A prváčov?
Tak päťdesiat až šesťdesiat. Tak do šesťdesiat. Päťdesiatpäť alebo päťdesiatštyri mám tých prvovýstupov. No na polovicu nie som vôbec hrdý.
Prečo?
Sú to kvaky. Cesta len preto, aby tam bola cesta.
Je to preto, že je to wau, že urobím prvovýstup a som najlepší na svete?
Nie, nie. To sú pomníky. To nepôjde nikto liezť, do tých ciest. Normálne lezieš cestu, čo ja viem, tri hodiny. A potom urobíš hneď vedľa prvovýstup a bojuješ tam o život osem hodín. A to si len o kúsok viac vpravo. A ešte to má aj taký názov „Krok za krokom“. To je najškaredšia cesta, akú som mohol vytvoriť. Totálny kvak, rozbitý…
A najkrajšia cesta ?
Pre mňa je najkrajší prvovýstup „Quo vadis“ (VII, 3,5 h, pozn. red.) na Mlynické Solisko, ktorý sme spravili s Paľom Jackovičom. To je fakt skvost. Pôjdeme to niekedy spolu. To je fakt pekné. Teraz som to sóloval (smiech).
Aký systém používaš pri istenom sóle?
S uzlami. Narobíš si uzle … a tak…
Keď to nechceš povedať, nemusíš. Syslík. Syslíš si to, čó?
Nó, neviem. Treba si to naštudovať. Bolo to v jednom Jamesáku popísané. V nejakom z osemdesiateho roku (smiech).
Teda nepovieš?
Nó, je to komplikované …
Jasné, to nie je pre nás, obyčajných ľudí. By sme to nepochopili, že? (smiech)
No, pozri, ja mám systém sóloistenia, ktorý je pre mňa osvedčený a odskúšaný. A nechcem to radiť, nech si každý vyskúša ten svoj systém. Sú už novšie technológie, sú blokanty, sú sóloisty. Je na to aj špeciálny blokant, vymysleli to Kanaďania. No problém týchto mašiniek je, že nefungujú spoľahlivo v traverzoch. Ja mám svoju metódu, ktorá je spoľahlivá, zhruba po päť metrov z lana narobíš slučky a tie máš nacvakané v úväzku. A pri lezení ich z toho úväzku vyhadzuješ.
.
.
.
.
A aký je pád do toho systému?
Neskutočný. Hrozné pády to sú. Nedoporučujem padať pri istenom sóle. Totálne na tvrdo a nekontrolovane. Desať metrové jeby. Vždycky skončíš prúserom, alebo niečo trafíš po ceste. Už dva razy som takto spadol. A to beriem tie ozajstné pády a nie, že si niekde odsadneš alebo sa zošuchneš.
Som vtedy liezol od Tatarku cestu „Skryté kúty“ (IV+, A0, pozn. red.). A to bola v nesprávny deň vybraná nesprávna túra. Bolo úplné sucho v celých Tatrách. Dlhodobo. A mne chýbali už len tri cesty, aby som mal vylezenú celú Vyšnú Slavkovskú Baštu. Prosto zberateľ ciest. Tak som tam šiel. A aj v tom tatranskom storočnom suchu v tom bol stok vody. Ak by si si hore nasypal šumienku, tak o 30 centimetrov nižšie môžeš piť sladkú vodu. Nemusel si vodu brať, stačilo chlípať počas cesty.
A to si nevidel zdola?
Veď videl, no sa nebudem predsa vracať, keď už som raz tam, nie. (smiech) Tak som to liezol, navyše v botaskách, veď načo sa budem prezúvať. Bolo to tak za V+, ale od Tatarku, poznáš to, tam sa lezie. Tak som liezol v tých botaskách a bol som nesmrteľný. A ešte blbec, som si vyhodil v tom fleku dva uzle, lebo veď to je choďák – len za štyri. A šmykol som sa na mokrom. Kotník narazený, rebrá v prdeli. Ešte dve dĺžky som dal a skončil som. Už som sa nevedel ďalej potiahnuť ani krok. Tak som tam sedel a dumal, či to má zmysel pokračovať ďalej alebo nie. To vždy ešte máš taký ten pud sebazáchovy. Taký … vieš, že chceš žiť, veď to poznáš … No, a najmä nechceš volať Horskú službu (smiech). A som vedel, že keby som pokračoval v lezení, tak sám už nezídem. A aby to nebolo málo, lebo už ťa všetko bolí a nevieš sa ani poriadne nadýchnuť a ani zasmiať, tak sa ešte zjebeš dole na suti. Tak som bol k tomu aj komplet doškrabaný. No šmatlák čistý.
Ešte nejaké zábavné pády v Tatrách?
Som sóloval „Jackoviča“. Taká nejaká cesta, za VI, A3 tomu dal. Tak to som poletel aj s jeho skobou, čo tam nabil. Nedržala, tak som pošiel aj s ňou. Osem metrov a ešte som chytil takého „koňara“ do stehna. Ale doliezol som to. Lebo som si povedal, že sa tam už nikdy nechcem vracať, do tej jeho cesty (smiech).
A pády v zime?
Pri zimnom sóle pád nemám. No, raz sme liezli dvaja a ja sa predsa nebudem istiť v trojke – v nejakom choďáku. A spadol som tak pätnásť metrov až na zem … Vieš, kde sa všetci pozabíjali – v choďákoch. Každý sme majster športu v ľahkom teréne. Nebudeme sa predsa istiť, keď je to len za tri.
Je to tak, že ak dlho robíš lezenie, ten pád raz príde?
Jasné. Je to tak. Lebo sa cítiš nesmrteľný, máš dobrú psychiku, načo sa istiť, veď pohoda, si v ľahkom. A potom to príde. Ja sa napríklad bojím na pieskoch. V Tatrách sa nebojím, lebo je to pre mňa jednoduchšie lezenie. V Tatrách nemáš také rajbasy, špáry, komíny ako tu na piesku. A v Tatrách je to menej náročné odistiť. Železo v skale predsa lepšie drží, ako nejaká posratá smyčka. Aj keď pieskar ti asi povie niečo iné (smiech).
Dávaš skoby?
Rád.
Prečo?
Držia lepšie ako napríklad čoky. Pri sóle potrebuješ spraviť štand, ktorý drží pri ťahu smerom hore aj dole. To je niečo úplne iné, ako keď klasicky istíš v sedačke a zaťažuješ štand najmä smerom dolu. A potom niektoré cesty neodistíš bez skôb. Chcel by som vidieť ľudí liezť niektoré cesty bez nich. Či by to dali. Asi nie. A asi preto to dnes nikto nelezie. Bude to tým. Aj na Ostrve je taká cesta, kde som založil dva čoky a jeden friend v celej ceste. Všetko musíš istiť na skobách, samé tenké nožovky. Alebo na Lomničáku, čo sme spolu liezli. To sú cesty, čo nemajú veľa opakovaní. Ten Gibsy (Vlado Tatarka, pozn. red.) má od prvovýstupu možno pätnásť, desať opakovaní. Dnes už nie je trend liezť takéto cesty. Teraz je „in“ liezť po nitoch a veľa nitov. Všade nity.
Si tradicionalista?
Som tradicionalista. Nity v prvovýstupe mi nevadia, lebo tam o tom rozhoduje autor cesty. Podľa mňa to nemá rozhodovať niekto cudzí a zdegradovať tak cestu, ktorá bola vylezená skôr a bez tých nitov. Podľa mňa je pridaný nit degradácia cesty. Ak ho dal autor, je to jeho rozhodnutie, jeho cesta. Ale cudzí človek, pretože to nevie vyliezť, alebo si to chce zjednodušiť, alebo sa presláviť tým, že to odistil … ja neviem … si zober, koľko ľudí tie cesty preliezlo predtým a zrazu tam budú nity.
Čím to je?
Podľa mňa sa ľudia začínajú báť o ten svoj život. Pri tých technológiách ktoré sú, sa dnes viac bojíme. Všetko vyrieši za nás počítač. Tak mi to pripadá. Technológia ide dopredu a ľudia ako keby zabudli na dobrodružstvo. Nechcú to dobrodružstvo.
Čo je pre teba dobrodružstvo?
Spadnúť do potoka v zime pri nástupe. Odistiť si sám cestu. Tak ako tu, na pieskoch. Vymyslíš si uzlík, zaistíš si to tam, kde potrebuješ. Keď sa bojíš, dáš si istenie. Keď sa nebojíš, tak lezieš bez istenia ďalej. A to je to dobrodružstvo, nie?
.
.
Na Méďa som sa popýtal tatranských lezcov a vodcov, ktorí sa v Tatrách hodne pohybujú. Od niektorých som nezískal súhlas s publikovaním ich názoru, a preto uvádzam tieto vyjadrenia voľne prerozprávané. Dávať sem len samé chvály by nebolo fér ani pravdivé.
.
Tí, čo hovoria anonymne
„S tým človekom nechcem byť nijako spájaný…“
„Nepoviem nič, nerád posúvam negatívne referencie. Ničomu to nepomôže.“
„Nadávky, nadávky. Veľmi sprosté nadávky.“
„Všade má konflikty… Mal by byť pod odborným dohľadom psychiatra… Trebalo by mu pomôcť takto a nie okolo neho vyrábať nejakú legendu…“
„Zažili sme pekných pár rokov lezenia a lezecky sme si sadli. Potom sa rozhodol, že sme spolu skončili. A nebavíme sa. Ja mu prajem nech sa mu darí.“
.
A tí, čo svoj názor hovoria verejne
.
Ivan Žila, tatranský lezec a horský vodca
„Dobrý, poctivý horolezec, tradicionalista a strážca tradícií, ktorý to robí nie príliš vhodným spôsobom. Kvalitne domýlený v problematike nitov a ich použitia. Fasa chalan, debata s ním ma vždy pobaví, dobre sa nasmejeme. Skrátenie brady bol dobrý krok. (smiech)“
.
Pavel „Bača“ Vrtík, horolezec
„Méďa jsem poznal v akci, je to dubová hlava – co si umane, to udělá. Nerad se přizpůsobuje, takže odhaduji, že ženy to s ním budou mít těžké. (směje se)“
.
Tóno Suchý, lezec, horský vodca a záchranár
„Óoo starký, to je dosť ťažké. Super kámoš, dobrý parťák a ťažká povaha. Keď s ním leziem, je isté, že vylezieme alebo sa na to vyserieme už v doline.“
.
.
Ján „Smolo“ Smoleň, lezec
„No čo ti poviem, zaliezli sme si spolu dobre. Aj ťažkú hákovačku na viac dní a fungovalo to úplne v pohode. V Tatrách je ako doma a pri lezení je to vidieť.“
.
Radek „Zoban“ Lienerth, lezec a horský vodca
„Méďa znám z Tater a drytoolového lezení. Je to tatranský fenomén, jednoducho nepopsatelné. (směje se)“
.
Dušan Myslivec, lezec
„Méďa som spoznal pred dvadsiatimi rokmi. Jaco „Paľo“ Jackovič došiel na Brnčalku s partiou mladých chalanov Miro Mrava, Braňo Turček a Méďo. Vravel, že dosť dobre lezú a dačo z nich môže vyrásť. V pohode bachli vtedy najťažšiu hákovačku v Tatrách „Jet stream“ (VI+, A3, 200 m, pozn. red.) na Jastrabku. Bolo vidieť, že lezenie im chutí a nechýba im ani odvaha a dravosť. A potom začali v Tatrách tvrdiť muziku. Veľa ťažkých prvovýstupov pribudlo na ich konto.
Méďo sa spolupodieľal s Jacom na nových cestách v severe Kežmaráku a v masíve Slavkovského štítu. A pridal aj viacero skvostov na Malý hrot – „Odysea“ (VIII-, A2, 3,5 h, pozn. red.), Ostrvu – „Akoriabe“ (VIII+, 5 délek, pozn. red.) a Lomničák s Radom Staruchom a veľa ďalších, vôbec nie ľahkých ciest. Vyzrel na perfektného lezca, ktorému nerobí problém liezť aj v zime tie najťažšie cesty. A že to vie aj s motykami dokazuje aj na drytoolových pretekoch Slovenského pohára. V posledných rokoch sa venuje veľa sólovému lezeniu. Ak náhodou uvidíš v niektorej tatranskej stene sólolezca, tak s veľkou pravdepodobnosťou to bude Méďo. Za rok ich dokáže kľudne zvládnuť aj tridsať. A verte, že nie nejaké kvaky.
Najviac ma v spojitosti s ním serie, že sa pre blbosť pohádali s Jacom. Každý mi povedal svoju verziu príbehu. Obaja sú silné individuality a tvrdohlaví ako barani a asi pre to aj vynikajúci lezci. A nepodarilo sa mi ich dať znovu dokopy, čo je veľká škoda pre tatranské horolezectvo.
Takže v kocke, Méďo je pán horolezec, ktorý zanechal v Tatrách nezabudnuteľnú stopu a verím, že ešte pekných pár rokov sa mu bude dariť.“
.
Facebook eMontany | Potěš nás svým komentářem a odškrtávej nejnovější články a videa.
Skvelá rodina, práca a pohyb v prírode
je môj trojuholník šťastia.
Zo všetkých síl sa snažím, aby držal pokope.
Žijem v Trutnově pod Krkonošmi.
„Lezení není jen o číslech a život není jen o penězích.“ Nejraději píše o lidech, kteří vědí, že štěstí si nikde nekoupíš.
Je závislý na stavech, kdy neřeší datum –
v horách nebo na labském písku. Neléčí se.