Když si otevřeš profil Pavla Barabáše na Česko-Slovenské filmové databázi, vidíš také samou červenou barvu. Červená tady znamená kvalitu, kterou posuzují sami uživatelé a diváci. Málokterý režisér je tak červený. Například Zdeněk Svěrák nebo Miloš Forman…
Paľo Barabáš natáčí filmy z prostředí hor a odlehlých míst naší planety. Jeho jméno je dnes značkou pro silný příběh, co tě chytne… A nejvíce jich ztvárnil právě v domácích Vysokých Tatrách, o kterých je tento rozhovor.
Jeden z Paľových novějších filmů je o nejznámějším meziválečném horolezci Wieslawu Stanislawském z Polska. Jeho vizionářské cesty se lezou dodnes – například mysteriózní “Weberovka” za VI z roku 1932 na Malý Kežmarský štít.
Jaký byl Stanislawského život ve 30. letech?
Wieslaw Stanislawski bol chudobný študent. Na lezenie si požičiaval nielen lano a skoby, ale aj vetrovku a topánky. Pre nás je ťažko pochopiteľné, ako dokázal s konopným lanom okolo pása vliezť do panenských stien. Veľký vplyv na neho mal aj jeho spolulezec a umelec – maliar Szczuka, ktorý tvoril svoje diela v duchu konštruktivizmu. To ovplyvnilo aj Stanislawského oko. Vytýčil v tatranských stenách krásne, priame a logické línie v duchu tohto umeleckého smeru. Takto videl napríklad “Weberovku”. Ale Tatry neznamenali preňho len samotné lezenie. To bola i láska. Pre mňa je krásna jedna jeho otázka, ktorú dal svojmu spolulezcovi: „Ty nemiluješ Tatry nadovšetko?“
Jak lidi tehdy vnímali horolezce?
Horolezectvu sa venovalo len pár ľudí. Miestni vnímali hory skôr ako tajuplné vrchy plné nadprirodzených bytostí. Postupne sa zdolávali všetky najvyššie štíty. Už sa zdalo, že v Tatrách nie je čo nové dosiahnuť a vtedy začal Stanislawski liezť nové, ťažké línie v stenách, etablovať klasifikáciu v horolezectve a určovať nové vízie. Tridsať prvovýstupov za jedno leto je obdivuhodné nasadenie. Veľa o svojich zážitkoch písal. A písal veľmi dobre! Práve cez jeho originálne texty sa verejnosť dozvedela o jeho ponímaní horolezectva.
Můžeš popsat tehdejší výbavu a vychytávky?
Dnes o konopnom lane a okovaných topánkach ťažko možno hovoriť ako o vychytávkach. Asi rovnako ako my vnímame terajšiu výstroj za takmer dokonalú, tak možno vtedajší lezci vnímali tú svoju. A pravdepodobne o pár rokov prídu supermoderné, ľahké, bezpečné, nové pomôcky a na súčasnú výstroj a výzbroj sa budeme pozerať s takým istým jemným úškrnom ako sa dnes pozeráme na prvé kované skoby, či hasičské karabíny, ktoré používal Stanislawski.
Jak se mění vztah Slováků k Tatrám? V porovnání se 30. léty.
Rovnako posadnutých ľudí Tatrami nájdeme v histórii aj súčasnosti. A hoci sú pre oko každého človeka iné, aj tak znamenajú pre nás všetkých, čo žijeme pod Tatrami akýsi pevný bod.
Kdy začali v Tatrách fungovat nosiči?
Úplne prví nosiči sprevádzali v Tatrách turistov. Potom sa začali stavať vysokohorské chaty a vtedy začalo fungovať to pravé nosičské remeslo. Nosiči vynášali náklady a stavebný materiál a po otvorení chát ich potom celoročne zásobovali.
Jak vypadá život nosičů dnes? Co se změnilo a co zůstalo stejné?
Zmenilo sa asi málo. Chodníky sú stále rovnaké, krošny v podstate tiež. A sila ľudskej vôle – tá najdôležitejšia vlastnosť – asi tiež, hoci okrem zárobku pribudlo ešte niečo podstatné: Súčasná mladá generácia nosičov už nevidí v nosičstve len hrdé remeslo, ale i filozofiu a životný štýl, ktorý umožňuje byť čo najčastejšie mimo toho civilizačného balastu.
Jak jsou lidmi vnímáni dnes?
Ako súčasť Tatier. Niečo, čo sa už v Európe nevidí. Hlavne zahraniční turisti pozerajú na často stokilové náklady na chrbtoch nosičov prekvapivo, nechápavo. Niekto sa na nosičstvo pozerá obdivne, iný pohŕdavo, hoci mnoho nosičov má vysokoškolské tituly.
Na jaký moment z natáčení dokumentu o nosičích nejraději vzpomínáš?
Hlavne na vynášky s nosičmi – „dôchodcami“. Ale i na víchricu, kedy sme bojovali s jedným z nosičov po Térynkou v hlbokom snehu, kedy ho víchor zrážal k zemi aj s krošnou.
Co je pro tebe na tomhle projektu nejtěžší?
Nosiči sú v podstate slobodní ľudia. Všetko sa im zúži na vynášku, hory a vnútorný svet. Pre ich slobodu je dôležité, aby nič z toho nebolo narušené žiadnymi rušivými vplyvmi, ako napríklad nútiť ich robiť niečo pred kamerou. Tak to nefunguje. Je to taký spontánny projekt.
Nosil jsi někdy na tatranské chaty? Jaké to bylo?
Už ako 16 ročný. Pre mňa boli letné prázdniny strávené nosením na Zbojnicku chatu najkrajším obdobím môjho života. A to si myslím, že ani potom som ho nemal nudný. Strávil som nosením deväť tatranských sezón. Dalo mi to do života naozaj hodne.
Na jaké příběhy z toho období vzpomínáš nejraději?
Tých silných príbehov je na knihu, ale skôr mi ostal niekde vnútri pocit, že som bol súčasťou jedného z najkrajších miest na tejto zemi.
O čem jsi přemýšlel během cest nahoru s nákladem, a dolů do dolin?
Premýšľal? Keď prichádzaš z doliny na chatu, v hlave ti víri množstvo myšlienok. Po jednom, či dvoch týždňoch už si mal čas si v hlave všetko usporiadať a nasledovali obdobia, keď si sa sústredil už iba na krok a na nič si nemyslel. Ten bezmyšlienkovitý stav je povznášajúci a nosič po ňom prahne ako po droge. Ako pri lezení.
Kdy bude film o nosičích hotový, v jaké je teď fázi?
Už mal byť hotový, ale nejako sa s ním ešte v strižni hrám. Je to srdcovka a takéto filmy sa robia najťažšie. Nosičské remeslo ma formovalo a chcem, aby sa to pokorné poznanie z ťažkého remesla do filmu aj s pokorou dostalo.
Líbilo by se ti po dokončení filmu být zase na rok nosičem? Co jiného bys vlastně dělal, kdybys netočil?
Vo filme vystupuje nosič Lacko Chudík, ktorý nosí už 12 rokov na Zamkovského chatu. Nosí 40 až 50kg. Na tom by nič zvláštne nebolo, ale on má 74 rokov! Najzvláštnejšie je, že pochodil ako koncertný umelec s violončelom celú zemeguľu, ale ten najkrajší svet našiel pod krošnou. Takže je to aj môj sen, ale zatiaľ sa motám po horách s kamerou a pocitom, že by som chcel, tak ako nosiči, robiť niečo užitočné pre ľudí.
“Ten bezmyšlienkovitý stav je povznášajúci a nosič po ňom prahne ako po droge.”
Máš za sebou také filmovou sérii o tatranských horách. Jak vzpomínáš na natáčení “Příběhů o tatranských štítech”?
Veľa som sa naučil z histórie a spoznal mnoho zaujímavých ľudí, s ktorými sme nakrúcali na štítoch rôzne príbehy. Často to bolo až detektívne pátranie. Napríklad príbeh o kríži na Gerlachu. Nikto nevedel, že ho vyrobil Otmar Oliva z Velehradu. On zas nevedel, že je jeho dielo na najvyššom bode Slovenska. U nás v televízii celý šesťdielny seriál už opakujú niekoľko rokov. U vás ho vysielala Prima.
Kolik hodin jsi strávil v terénu?
Hodín? To sa nedá rátať ani na dni, či týždne, skôr na mesiace. Pri takomto projekte musíš byť denne stále pripravený, samozrejme aj štáb, horolezci, či horskí vodcovia a striehnuť na pekné počasie.
A ve střižně?
Jeden diel v postprodukcii zabral asi mesiac času.
Jaký z těch štítů máš nejraději?
Asi Ostrý štít, možno preto, že bol ako posledný v Tatrách zlezený (1902), ale i preto, že som naň počas mojej nosičskej kariéry na Zbojníčke rád liezol. Ale nádherný je i Prostredný hrot, či Ganek, Zlobivá…
Pamatuješ na nějaké nebezpečné situace během natáčení – zvrat počasí, závratě herců?
Ako som spomínal, v Tatrách si môžeš naplánovať deň i ľudí, ale nie počasie. A ty potrebuješ pri nakrúcaní, aby bolo na vrchole štítu celý čas pekne, aby si mal čas nakrútiť príbeh. Za celé leto sa dá spočítať na prstoch jednej ruky koľko bolo takých dní! Na prelezenie platne Malého hrotu sme potrebovali, aby bola poobede platňa osvetlená zapadajúcim slnkom, čo by jej dodalo plastický vzhľad. Počasie však nevychádzalo.
Až v polovici septembra prišlo krátke babie leto. Natiahnuť laná v celej platni zabralo času. Strašne fučalo. Točili sme na štyri kamery. Zapadajúce slnko nás chytilo pri nakrúcaní na vrchole Malého hrotu. Potom prišla tma a chalani pri zostupe zablúdili. Našťastie sme sa vyhli bivaku, lebo na druhý deň nasnežilo a sneh vydržal až do budúceho leta.
Zažil jsi někdy v Tatrách nějakou vážnou nehodu?
Či sa mne niečo stalo? To nie, ale videl som viac krát život opúšťať telo horolezca.
Jak vzpomínáš na natáčení filmu Stopy na hrebeni?
To bol napínavý príbeh od začiatku do konca. Práve Mišovi Sabovčíkovi pri nakrúcaní v platni Malého hrotu som spomenul, že by som chcel jeden diel venovať Pavlovi Pochylému a jeho zimnému prechodu hlavného hrebeňa Tatier, ktorý sa podaril dovtedy len jemu. Potreboval som niekoho, kto by sa pokúsil o tento počin. A Mišo povedal, že ide do toho.
Kolik dní s kluky jsi strávil nahoře? Jak jste je na hřebeni nacházeli – podle GPS? V jakém byli ke konci stavu?
Chalanom trval prechod 15 dní. Stále sme sa snažili niekde na hrebeni ich nakrútiť, ale bolo hrozné počasie, víchrice, hmly. Nebolo to vôbec jednoduché. Stáli sme niekde vo vetre aj pol dňa a oni neprišli. Málokto veril, že sa im to v takom zlom počasí podarí prejsť. Ale chalani makali a každý deň postupovali. Nakrúcanie a spojenie s nami bolo to posledné, na čo počas prechodu mysleli. Večer sme mali dohodnuté spojenie mobilom, ale nie všade bol signál, takže často to bolo na odhade a intuícii.
Letecké záběry z vrtulníku jsi také dělal ty?
Áno, ale až keď sa urobil nádherný bezveterný deň. Myslím, že to bolo týždeň po ich prechode.
Dostali předtím instrukce, co mají točit?
Jasné, ale mali s tým prvú skúsenosť. Okrem toho, keď má horolezec urobiť vrcholový výkon nemyslí na nakrúcanie, ale musí sa sústrediť na hrebeň a hlavne na to, aby ho nič nezdržiavalo na ceste za cieľom. Často som ich cez mobil prosil, kde majú zapnúť kameru, ale v praxi to skončilo tak, že síce Mišo zapol kameru, ale už nemal myšlienky na jej vypnutie.
Vypla sa sama, keď došla baterka, či karta. A tak utekáš na hrebeň vymeniť baterku a motivovať ich ďalej. Záver bol veľmi dramatický. Prichádzala veterná smršť, ktorá ich zachytila na hrebeni Belianskych Tatier. Keby sa chalani o pár hodín oneskorili, tak prechod nedokončia, pripadne by to malo fatálne následky.
Dělali jste i nějaké dotáčky po akci?
Nie, len tie letecké.
Proč nemáš rád, když je film natáčený drony?
To som povedal? Keď máš silný príbeh, tak výborný film môže byť nakrútený aj mobilným telefónom. Letiaca kamera však film bez dobrého scenára nezachráni.
Zastánci dronů argumentují, že dron je jen “prodloužená ruka mozku”. Jak bys argumentoval?
Nebránim sa použitiu drona vo filme, ale myslím si, že výsledný pohyb v obraze by sa mal vytvárať pred kamerou, nie kamerou. A nemyslím len dron, ale i rôzne lanovky a kamerové žeriavy, či slidre.
Ty Pavle lezeš, nebo “jen” točíš?
Teraz viac nakrúcam, ale klasické cesty si v Tatrách ešte rád vyleziem.
Co jsi vylezl nejtěžšího bez kamery?
Liezol som pre radosť, nie na obtiažnosť.
A kdybys měl jmenovat nějaký výkon nebo cestu…
Asi prechod od okraja antarktického kontinentu na Mount Vinson dovtedy neznámym Ellsworthovým pohorím. Nebohý Zdenek Hrubý, ktorý šiel s nami, za to dostal od ČHS Výstup roku.
Co tě nejvíce štve na lidech?
Závisť a egoizmus. Mať čím viac. Za každú cenu. A je jedno, čo to spraví na opačnej strane planéty na ľuďoch, či prírode.
Jaký je tvůj oblíbený fotograf nebo filmař, jehož práci respektuješ?
Vždy som obdivoval ľudí, ktorí nešli vyšliapanými chodníkmi, ale hľadali vlastnú cestu a ňou ovplyvnili generácie. Takže Karel Zeman. Jeho film Cesta do praveku bolo geniálne dielo. Mali sme v tej dobe ako deti o čom snívať.
Tvoje životní motto?
Mám ho z čias, keď som začal nosiť a stále sa ho držím: “Čo si naložíš na chrbát, dones do cieľa.”
Jaká je tvoje definice dobrodružství?
To pravé dobrodružstvo je podľa mňa to, čo sme zažívali v detských snoch pri odhaľovaní tajomstiev na ceste za poznaním. Snívali sme, ako odvážne čelíme nepredvídaným nástrahám.
Dnes sa akoby človek bál neznáma. Veď si len zrátaj, koľko platíš rôznych poistiek: Alpenverein, poistenie domu, auta, krádeže, cestovné, zdravotné, sociálne, dôchodkové a zrazu zistíš, že ich platíš aj zo desať.
To pravé dobrodružstvo zažije len slobodný človek. Nie otrok. Veď najkrajším dobrodružstvom je hľadanie vlastnej cesty životom.
Diskutovat a sledovat naše nové články můžeš na Facebooku eMontany.
“To pravé dobrodružstvo zažije len slobodný človek. Nie otrok. Veď najkrajším dobrodružstvom je hľadanie vlastnej cesty životom.”
Narodil se 13. 9. 1959 v Trenčíně na Slovensku.
Během své kariéry filmaře natočil desítky dobrodružných filmů z prostředí hor a nejodlehlejších míst na planetě Zemi. Účastnil se několika objevitelských expedic – například do pralesů Nové Quiney, mapování největší křemencové jeskyně světa ve Venezuele nebo prvního přechodu Ellsworthova pohoří na Antarktidě.
V jeho filmech často najdeš téma respektu k přírodě a duchovním hodnotám.
Získal přes tři stovky ocenění na mezinárodních filmových festivalech.
Filmografii pro jím vlastněné K2 studio najdeš tady.
A jaké jsou jeho tři oblíbené tatranské túry?
“Uf, to je naozaj ťažké, tak len strelím:
Martinovka na Gerlach,
Lomničák cez Nemecký rebrík,
Vidlový hrebeň – sú to veľkolepé túry.
Z dolín asi Ťažkú dolinu.”
„Lezení není jen o číslech a život není jen o penězích.“ Nejraději píše o lidech, kteří vědí, že štěstí si nikde nekoupíš.
Je závislý na stavech, kdy neřeší datum –
v horách nebo na labském písku. Neléčí se.